NESTAČÍ O VECI HOVORIŤ, TREBA AJ NIEČO UROBIŤ

            Kňaz Milan Bubák spomína jednu udalosť zo študentských čias: „Istá situácia v seminári nás, študentov, veľmi „vytáčala“. Schádzali sme sa na izbách, hovorili o nej, rozčuľovali sa. Raz sa záležitosť vyhrotila. Opäť sme sa zišli na izbe a do noci sme vec rozoberali. Pohoršovali sme sa, rozčuľovali. A dobre po polnoci sme sa zdvihli na odchod.
            No vtom jeden z nás povedal: „Bratia, musím vám niečo povedať. My po tomto rozhovore máme len dve možnosti. Buď zajtra ráno pôjdeme za kompetentnými osobami a zasadíme sa za zmenu v tejto situácii  - a to aj za cenu problémov, ktoré si môžeme navodiť. Alebo pôjdeme všetci na spoveď, pretože sme dnes v noci poohovárali ľudí, ktorých sme označili za príčinu problémov a urobili sme to za ich chrbtom!“
            Rozhodli sme sa, že za kompetentnými pôjdeme. A dostali sme sa do problémov. Situácia sa nevyriešila, lebo nebola dobrá vôľa z druhej strany. No mali sme čisté svedomie, lebo sme urobili aspoň to, čo sme mohli urobiť.“

            Každému z nás mnoho vecí lezie na nervy. S ľahkosťou vytvárame hlúčky nespokojných ľudí, spolu lamentujeme, nadávame, označujeme iných za jasných vinníkov. Ale koľkokrát sme urobili konkrétny krok pre riešenie situácie?